News:
V cudzích kreslách
Aktuálne.sk 27 April 2011
By Katarína Zavacká Hoci slovenské kancelárie v 20. storočí prešli mnohými prevratnými zmenami, zachovali si aj viaceré dlhodobé tradície. Napríklad presvedčenie, že vyšší úradník si na svojom pracovisku z princípu zaslúži exkluzívnu výbavu a keď sa naskytne príležitosť využiť na ňu štátne finančné fondy (alebo rovno zákony, ktorými sa ukradnú občanom), netreba si ju nechať ujsť. Ukážkovým príkladom sa stal rok 1942, keď Snem Slovenskej republiky ani nie mesiac po prijatí deportačného zákona prišiel na to, že sa v jeho budove nevyhnutne „musí do 1. IX. 1942 zariadiť šesť nových reprezentačných miestností nábytkom“. S tým, odkiaľ do nich vziať zariadenia, na ktoré v štátnom rozpočte na daný rok „nebolo pamätané“, si poradili ľahko. Odvolali sa na vyhlášku Ministerstva financií číslo 12.573 prez. 1942 zo dňa 18. mája 1942, ktorá im umožňovala vybrať si zariadenie, ktoré štát zhabal zo židovských domácností a náklady naň zahrnúť do rozpočtu na nasledovný rok. Žiadosť sprevádzal zoznam najrozličnejších položiek, od „kožených klubových garnitúr“, cez písacie stoly, konferenčné servírovacie stolíky, stoličky, vitríny, knižnice, stojany na kvety, „veľké posteľové gauče“, nočné stolíky, vešiaky, čalúnené garnitúry až po koberce.
Vzhľadom na to, že išlo „o reprezentačné miestnosti predsedníctva Snemu“, zodpovední úradníci výslovne zdôraznili, že sa môže „jednať len o ozaj akostný nábytok“, ktorý mal byť vydaný zo skladu nachádzajúceho sa v synagóge na Heydukovej, lebo nábytok uskladnený v priestoroch zberného tábora na Patrónke „nezodpovie pre taký účel, ako je žiadaný nábytok potrebný“. Ďalšie sklady so štátom skonfiškovaným nábytkom po vyvezených Židoch, odkiaľ „nakupovali“ svoje zariadenie aj iné úrady, Štefánikovej č. 4 a v synagóge na Rybnom námestí. Zachované zoznamy prezrádzajú, že užívanie kradnutého majetku sa dobovým úradníkom bridilo menej, než chôdza po parketách. A tak sa zo synagógy na Rybnom námestí do budovy Snemu na Župnom námestí sťahovali okrem jednej ohňovzdornej pokladne patriacej Dr. Arnostovi Singerovi aj „1 koberec Kazak, patriaci Ružene Raškovskej, 1 koberec Täbris patriaci Rosenbergovi a Moricovi Leuchterovi, 1 koberec Akra patriaci Rozálii Pesslovej, 1 koberec Täbris patriaci Arturovi Lustigovi, 1 kokosový behúň patriaci Rosenbergovi a Moricovi Leuchterovi, 1 koberec Velour patriaci Júliusovi Neudörferovi, 1 zelenkastý behúň patriaci Bernine Berte Weisovej, 1 behúň a tri spojky Muškabat patriace Deziderovi Hochbergerovi.“ Zo skladu na Štefánikovej č. 4, kde bola zriadená aj štátna dražobná sieň, prešli do vlastníctva Snemu „1 kožená garnitúra pohovka a 2 fotely patriace Šimonovi Felsnerovi, 1 podstavec s vázou patriaci Dr. Karolovi Herzogovi, 1 stôl okrúhly, 2 fotele, 1 pohovka patriace Dr. Ladislavovi Nathanovi.“
Podobne sa zariaďovali aj slovenské ministerstvá a ďalšie úrady. Veď, ako sa už vtedy na adresu úradníkov ironicky vyjadril poslanec Dr. Mederly, „úradovňa bez perzských kobercov a kluboviek nemôže byť“. Svoju kritickú poznámku mieril na efektívnosť úradov, ktoré v iných veciach ako v zariaďovaní vlastného pohodlia neboli zďaleka také efektívne, preto ich vyzýval: „Miesto vonkajšieho lesku dbajme, aby naše úrady boli pohotové, spravodlivé a rýchle.“ Aj jeho ďalšie slová odrážajú jednu z tradícií slovenského úradovania: „boľavým miestom nášho štátneho hospodárenia je prebyrokratizovanie našej štátnej správy.“ Ukázalo sa totiž, že povýšenie veľkej skupiny síce neschopných ale ʻpolitickyʼ, ʻnárodneʼ a ʻárijskyʼ vyhovujúcich nominantov do vedúcich spôsobilo, že každý z nich potreboval armádu podriadených, aby vôbec niečo zúradoval. Preto už v tejto dobe celých 50% štátnych príjmov išlo na platy a mzdy zamestnancov, pričom veľký počet personálu, ako konštatoval sám Dr. Mederly, bol „zavinený medziiným aj nedostatočným výkonom zamestnancov. Ľahostajnosť úradníkov k ich povinnostiam sa povážlivou mierou ako zhubná nákaza šíri.“
Otázkou ostáva, či toto historické zariadenie prežilo v budove Snemu, na ministerstvách a úradoch, zariadených arizovaným nábytkom a prešlo do vlastníctva Slovenskej národnej rady a povereníctiev, alebo boli tieto „reprezentačné“ hnuteľnosti rozkradnuté opakovane. Na rozdiel od spomínaných úradníkov, ktorých veľká časť ešte roky plávala z režimu do režimu, totiž ich pôvodní majitelia rok 1942 zväčša neprežili.
English guide translation:
In Foreign Chairs
Although Slovak offices in 20 century have undergone many radical changes,several long traditions remain. For example, the belief that a senior official at his workplace in principle is worthy of having exclusive furnishings and when the opportunity arises to use it for state financial funds even if stolen from citizens, there is no need to miss it. A prime example was the year 1942 when the Assembly of the Slovak Republic less than a month after the adoption of the Deportation Act, came into a building with the order "must on 1 IX. 1942 arrange furniture for six new state rooms ". The State Budget for the year "was memorized", and coped easily. The Ministry of Finance Decree No. 12573 pres. 1942 of 18 May 1942 enabled them to choose a device enabling the state to confiscate property of Jewish households, and its cost was added to the budget for the following year. Applications were accompanied by a list of the most diverse items from "leather club garnitures" over desks, conference tables, chairs, cabinets, bookcases, stands for flowers, a "big couch bed", bedside tables, hangers, and carpets. They could take as much as they wanted. Given that the furniture was for "the representative rooms of the Congress Bureau", the officials responsible explicitly stressed that they could specify the need for "quality furniture", which was to be issued fromt a warehouse situated in the synagogue on Heydukova because furniture stored elsewhere was for "such purposes as it was needed".
Other State stores holding confiscated Jewish furniture were at Štefániková no. 4 and the synagogue in Rybno Namesti.. Lists show how officials walked round taking stolen property. From the synagogue in Rybno Namesti officials took one square ovenproof dish belonging to Dr. Ernest Singer and 1 Kazak rug, falling rose Raškovský, 1 Tabriz carpet belonging to Rosenberg and Morice Leuchter, 1 Akra carpet belonging to Rosalia Pesslovej, 1 Tabriz carpet belonging to Arthur Lustig, 1 coconut textile belonging to Rosenberg and Morice Leuchter, 1 velour carpet belonging to Julius Neudörfer , 1 greenish carpet belonging to Bernie Bert Weis, 1 carpet and three coupling Muškabat belonging to Dezider Hochberger.
From the warehouse on Štefániková no. 4, which was set up by the government auction house, the following passed into the ownership of the Bureau of Congress: 1 leather sofa and 2 armchairs belonging to Simon Felsner, 1 pedestal with a vase belonging to Dr. Karol Herzog, 1 round table, 2 items and 1 sofa belonging to Dr. Ladislav Nathan. Similar property was taken by other Slovak Ministries and offices. Indeed, as officials said, the office of the MP Dr. Mederly cannot be "without Persian carpets and kluboviek."
The question remains whether these Aryanized items of furniture survived in the Congress building, Ministries and offices, and passed into the ownership of the Slovak National Council and povereníctiev, or were these "representational" chattel stolen repeatedly. Unlike their owners, the officials largely survived. http://aktualne.atlas.sk/komentare/katarina-zavacka/v-cudzich-kreslach/
By Katarína Zavacká Hoci slovenské kancelárie v 20. storočí prešli mnohými prevratnými zmenami, zachovali si aj viaceré dlhodobé tradície. Napríklad presvedčenie, že vyšší úradník si na svojom pracovisku z princípu zaslúži exkluzívnu výbavu a keď sa naskytne príležitosť využiť na ňu štátne finančné fondy (alebo rovno zákony, ktorými sa ukradnú občanom), netreba si ju nechať ujsť. Ukážkovým príkladom sa stal rok 1942, keď Snem Slovenskej republiky ani nie mesiac po prijatí deportačného zákona prišiel na to, že sa v jeho budove nevyhnutne „musí do 1. IX. 1942 zariadiť šesť nových reprezentačných miestností nábytkom“. S tým, odkiaľ do nich vziať zariadenia, na ktoré v štátnom rozpočte na daný rok „nebolo pamätané“, si poradili ľahko. Odvolali sa na vyhlášku Ministerstva financií číslo 12.573 prez. 1942 zo dňa 18. mája 1942, ktorá im umožňovala vybrať si zariadenie, ktoré štát zhabal zo židovských domácností a náklady naň zahrnúť do rozpočtu na nasledovný rok. Žiadosť sprevádzal zoznam najrozličnejších položiek, od „kožených klubových garnitúr“, cez písacie stoly, konferenčné servírovacie stolíky, stoličky, vitríny, knižnice, stojany na kvety, „veľké posteľové gauče“, nočné stolíky, vešiaky, čalúnené garnitúry až po koberce.
Vzhľadom na to, že išlo „o reprezentačné miestnosti predsedníctva Snemu“, zodpovední úradníci výslovne zdôraznili, že sa môže „jednať len o ozaj akostný nábytok“, ktorý mal byť vydaný zo skladu nachádzajúceho sa v synagóge na Heydukovej, lebo nábytok uskladnený v priestoroch zberného tábora na Patrónke „nezodpovie pre taký účel, ako je žiadaný nábytok potrebný“. Ďalšie sklady so štátom skonfiškovaným nábytkom po vyvezených Židoch, odkiaľ „nakupovali“ svoje zariadenie aj iné úrady, Štefánikovej č. 4 a v synagóge na Rybnom námestí. Zachované zoznamy prezrádzajú, že užívanie kradnutého majetku sa dobovým úradníkom bridilo menej, než chôdza po parketách. A tak sa zo synagógy na Rybnom námestí do budovy Snemu na Župnom námestí sťahovali okrem jednej ohňovzdornej pokladne patriacej Dr. Arnostovi Singerovi aj „1 koberec Kazak, patriaci Ružene Raškovskej, 1 koberec Täbris patriaci Rosenbergovi a Moricovi Leuchterovi, 1 koberec Akra patriaci Rozálii Pesslovej, 1 koberec Täbris patriaci Arturovi Lustigovi, 1 kokosový behúň patriaci Rosenbergovi a Moricovi Leuchterovi, 1 koberec Velour patriaci Júliusovi Neudörferovi, 1 zelenkastý behúň patriaci Bernine Berte Weisovej, 1 behúň a tri spojky Muškabat patriace Deziderovi Hochbergerovi.“ Zo skladu na Štefánikovej č. 4, kde bola zriadená aj štátna dražobná sieň, prešli do vlastníctva Snemu „1 kožená garnitúra pohovka a 2 fotely patriace Šimonovi Felsnerovi, 1 podstavec s vázou patriaci Dr. Karolovi Herzogovi, 1 stôl okrúhly, 2 fotele, 1 pohovka patriace Dr. Ladislavovi Nathanovi.“
Podobne sa zariaďovali aj slovenské ministerstvá a ďalšie úrady. Veď, ako sa už vtedy na adresu úradníkov ironicky vyjadril poslanec Dr. Mederly, „úradovňa bez perzských kobercov a kluboviek nemôže byť“. Svoju kritickú poznámku mieril na efektívnosť úradov, ktoré v iných veciach ako v zariaďovaní vlastného pohodlia neboli zďaleka také efektívne, preto ich vyzýval: „Miesto vonkajšieho lesku dbajme, aby naše úrady boli pohotové, spravodlivé a rýchle.“ Aj jeho ďalšie slová odrážajú jednu z tradícií slovenského úradovania: „boľavým miestom nášho štátneho hospodárenia je prebyrokratizovanie našej štátnej správy.“ Ukázalo sa totiž, že povýšenie veľkej skupiny síce neschopných ale ʻpolitickyʼ, ʻnárodneʼ a ʻárijskyʼ vyhovujúcich nominantov do vedúcich spôsobilo, že každý z nich potreboval armádu podriadených, aby vôbec niečo zúradoval. Preto už v tejto dobe celých 50% štátnych príjmov išlo na platy a mzdy zamestnancov, pričom veľký počet personálu, ako konštatoval sám Dr. Mederly, bol „zavinený medziiným aj nedostatočným výkonom zamestnancov. Ľahostajnosť úradníkov k ich povinnostiam sa povážlivou mierou ako zhubná nákaza šíri.“
Otázkou ostáva, či toto historické zariadenie prežilo v budove Snemu, na ministerstvách a úradoch, zariadených arizovaným nábytkom a prešlo do vlastníctva Slovenskej národnej rady a povereníctiev, alebo boli tieto „reprezentačné“ hnuteľnosti rozkradnuté opakovane. Na rozdiel od spomínaných úradníkov, ktorých veľká časť ešte roky plávala z režimu do režimu, totiž ich pôvodní majitelia rok 1942 zväčša neprežili.
English guide translation:
In Foreign Chairs
Although Slovak offices in 20 century have undergone many radical changes,several long traditions remain. For example, the belief that a senior official at his workplace in principle is worthy of having exclusive furnishings and when the opportunity arises to use it for state financial funds even if stolen from citizens, there is no need to miss it. A prime example was the year 1942 when the Assembly of the Slovak Republic less than a month after the adoption of the Deportation Act, came into a building with the order "must on 1 IX. 1942 arrange furniture for six new state rooms ". The State Budget for the year "was memorized", and coped easily. The Ministry of Finance Decree No. 12573 pres. 1942 of 18 May 1942 enabled them to choose a device enabling the state to confiscate property of Jewish households, and its cost was added to the budget for the following year. Applications were accompanied by a list of the most diverse items from "leather club garnitures" over desks, conference tables, chairs, cabinets, bookcases, stands for flowers, a "big couch bed", bedside tables, hangers, and carpets. They could take as much as they wanted. Given that the furniture was for "the representative rooms of the Congress Bureau", the officials responsible explicitly stressed that they could specify the need for "quality furniture", which was to be issued fromt a warehouse situated in the synagogue on Heydukova because furniture stored elsewhere was for "such purposes as it was needed".
Other State stores holding confiscated Jewish furniture were at Štefániková no. 4 and the synagogue in Rybno Namesti.. Lists show how officials walked round taking stolen property. From the synagogue in Rybno Namesti officials took one square ovenproof dish belonging to Dr. Ernest Singer and 1 Kazak rug, falling rose Raškovský, 1 Tabriz carpet belonging to Rosenberg and Morice Leuchter, 1 Akra carpet belonging to Rosalia Pesslovej, 1 Tabriz carpet belonging to Arthur Lustig, 1 coconut textile belonging to Rosenberg and Morice Leuchter, 1 velour carpet belonging to Julius Neudörfer , 1 greenish carpet belonging to Bernie Bert Weis, 1 carpet and three coupling Muškabat belonging to Dezider Hochberger.
From the warehouse on Štefániková no. 4, which was set up by the government auction house, the following passed into the ownership of the Bureau of Congress: 1 leather sofa and 2 armchairs belonging to Simon Felsner, 1 pedestal with a vase belonging to Dr. Karol Herzog, 1 round table, 2 items and 1 sofa belonging to Dr. Ladislav Nathan. Similar property was taken by other Slovak Ministries and offices. Indeed, as officials said, the office of the MP Dr. Mederly cannot be "without Persian carpets and kluboviek."
The question remains whether these Aryanized items of furniture survived in the Congress building, Ministries and offices, and passed into the ownership of the Slovak National Council and povereníctiev, or were these "representational" chattel stolen repeatedly. Unlike their owners, the officials largely survived. http://aktualne.atlas.sk/komentare/katarina-zavacka/v-cudzich-kreslach/
© website copyright Central Registry 2024